Emil Frátrik… „Mám rád hudbu, ktorá sa „usmieva“

Slavomíra | 27. September 2011

Emil Frátrik

„star sideman“

Prvé, čo chcem napísať je to, že si veľmi vážim, že som sa vôbec mohla stretnúť s takou osobnosťou akou je Emil Frátrik a aj za naše „virtuálne“ priateľstvo mu ďakujem. Iste keď toto číta tak hromží nad tým, že veď on vôbec nie je nijakou hviezdou a pod., no budem vždy tvrdiť opak, už len z toho titulu, že merítkom kvality je čas a Emil je na hudobnej scéne neuveriteľných 26 rokov a stále nás prekvapuje presnosťou hry, čistotou hry a svojím prístupom, ako ľudským, tak aj tým akým pristupuje k hudbe ako takej. V jednom rozhovore (pre seba príznačne) povedal : „Som rád sideman!“, ja si ale myslím, že Emil Frátrik je skutočná star! Vďaka za odpovede a držíme palce na oboch frontoch – osobnom aj profesnom!

Enjoy interview and music2:

Biografia:

Emil Frátrik sa narodil v roku 1968 do muzikantskej rodiny. Vo veku šesť rokov sa začal venovať klavíru, no jeho vášeň pre groove bola silnejšia a tak začal študovať bicie vo svojich 14tich rokoch na bratislavskom konzervatóriu. Emil začal hrať profesionálne už vo veku 17 rokov kedy sa pridal k najpopulárnejšej slovenskej kapele „novej vlny“ – “BANKET“. Od tej doby je jedným z najvyhľádavanejších bubeníkov a štúdiových inštrumentalistov, ktorý spolupracuje s mnohými medzinárodnými aj domácimi umelcami. Pracoval aj pre také svetové značky ako Sony/ BMG, Universal, EMI, Mute, atď. a jeho umenie nájdete na viac ako 70 CDs, 4 muzikáloch, 5 O.S.T, hral na mnohých TV šou ako Česká Superstar,..v kluboch a medzinárodných festivaloch.

Emil má za sebou spolupáce s umelcami ako: Ivan Kral, Delmar Brown, Ash Band, Richard Müller, Gustav Brom big band, 1999-2003 ako bubeník , neskôr líder a hudobný riaditeľ pre Landgraf Gmbh Germany (hudobná produkcia “Blue Jeans” – muzikál), spoluprodukoval album Henryho Tótha & “Big H”, Spirit of memory (feat. Lew Soloff, Vesta Maxey), Pajky Pajk atď., taktiež sa podieľal na „exportnej podobe“ českého muzikálu “Hamlet” do U.S.A a tiež prevzal/mal na starosti časť live prehrávok/predvádzačiek pre Abingdon Theatre company v New Yorku (2003, 2004) spolu so skladateľom Janekom Ledeckym a aranžérom Martinom Kumzakom. V súčasnosti spolupracuje s kapelou Finally (a ich hosťami: Eric Marienthal, Gary Bias, Alain Caron, Janek Gwizdala, Hary Stojka, Mo Pleasure atď.), Peter Lipa Band, Marián Čekovský Band a naďalej pôsobí ako štúdiový, aj ako voľný – session bubeník a naďalej sprevádza hudobné špičky na ich turné.

Info: www.myspace.com/emil.fratrik

Rozhovor:

V mladosti si niekoľko rokov si študoval klavír, aký máš k nemu vzťah dnes?

“Nuž, spolu to bolo 10 rokov. 6 ĽŠU, 4 Konzerva..Pri slove klavír ma premkne niekoľko pocitov.. Prvý je rešpekt, druhý ľahká nenávisť… Oba pocity pramenia z detstva resp. mladosti, kedy som rovnako ako iné deti navštevoval ZUŠ a študoval tento nástroj. Oproti iným som mal ale nevýhodu, že som mal otca, ktorý bol (a stále je) špičkovým hráčom na klávesové nástroje… aby som okolo toho veľa nerečnil, rešpekt preto, lebo viem, že nie je sranda ovládať ho a nenávisť preto, lebo časť spomienok na cvičenie je zahalená slzami.. :) Dnes som môjmu otcovi vďačný hlavne za tie slzy pri cvičení.. Hranie na tomto nástroji mi pomohlo a pomáha pri chápaní súvislostí v hudbe.. pre bubeníka by mala byť znalosť akéhokoľvek harmonického nástroja jednoducho povinnosť. Dnes už naň necvičím (lebo som lenivá lama) ale pohrám na ňom v podstate čokoľvek na úrovni 4. ročníka Konzervatória.. Na veľkú zlosť môjho otca, ktorý mi stále vyčíta, že som bubeník… v dobrom samozrejme.„

Je pravda, že si sa k hudbe a k prvej kapele (Interval) dostal až tajne -klamstvom o chodení na plaváreň?

“Si sa pripravila!!! :) To sa mi páči!! To Ti bolo také zvláštne obdobie… Moji rodičia sa dosť báli aby som sa v puberte nedal na zlé chodníčky (v tom čase hrozil tak maximálne alkohol, cigarety a baby. Dnes ako rodič mám ja trošku „iné“ obavy..) a dosť bazírovali na tom, aby som sa venoval štúdiu a neflákal sa.. No a keďže som bol v tom čase – asi jediný – mladý začínajúci a ambiciózny bubeník v okolí, dostal som ako sa vraví lano do skupiny Interval…A keďže kapela potrebovala skúšať, ja som mal iba asi 15 rokov a vedel som, že by mi to naši zatrhli, tak som si doma vymyslel, že budem chodiť na plaváreň… No a miesto plávania bol bigbít. Až do momentu, kedy som si zabudol namočiť plavky a po príchode domov – ako každý puberťák – nechal batoh na chodbe. Starostlivá matka vzala batoh, išla vybrať mokrý uterák a plavky neporiadneho syna a tu zrazu…. „Ako bolo na plavárni syn môj“… „Dobre, prečo?“…. „No, lebo sa mi zdá, že bola nejaká suchá voda“…. Pokračovanie si dokážeš predstaviť… Prúúúúúser!!! :) Akokoľvek, zahrali sme pár koncertov a ja som sa potom venoval 2 roky škole.. Od 3. ročníka som nastúpil do Banketu R. Mullera spolu s Andrejom Šebanom a Sváťom Juříkom a školu som už moc nevidel. Len keď boli skúšky alebo bol potrebné riešiť prúsery okolo mojich absencií..„

Čím by si sa živil, ak by si nebol profesionálnym hudobníkom, vraj ťa zaujímali prírodné vedy,…?

“Neviem čím by som sa živil. Je ale pravda, že ako ôsmak som chcel byť archeológom..„

“Začiatkom 90tych rokov keď neboli hrania a nebolo čo jesť som robil kuriéra pre jedno rakúske rádio, pred tromi rokmi som robil brand managera pre jednu distribučnú firmu s hudobnými nástrojmi. Nemám problém robiť čokoľvek. Milujem muziku, ale nemienim kvôli nej zomrieť hladom, ani robiť akékoľvek hudobné kompromisy kvôli peniazom. Vďaka môjmu kamarátovi, ktorý ma prizval do jeho rozbehnutého biznisu mám momentálne vedľajšie aktivity. Možno pre niekoho neuveriteľné, ale ja musím platiť účty :).. navyše sa v mojom živote tento rok udiali nie práve príjemné zmeny, ktoré so sebou nesú zvýšenie nákladov. No a popri tom by som rád robil muziku, ktorá síce nie je masová, ale mám ju rád, baví ma. A pre koho? Pre ľudí, ktorým je mainstream u prdele a vidia veci rovnako ako my, ktorí ešte máme záujem vytvárať nejaké pomyselné hodnoty. :)„

Okrem iných ocenení si bol tri krát nominovaný Hudobnou Akadémiou na Najlepšieho inštrumentalistu Slovenska, nahrával si bicie na viac ako 70!!! albumov slovenských, českých a medzinárodných hviezd, spolupracoval si takmer s každým, kto na slovenskej a českej hudobnej scéne niečo znamená, si skvelý a vyhľadávaný štúdiový hudobník a na Slovensku si bol jedným z tých, ktorí podľa mňa začali písať dejiny modernej bubeníckej školy a pre mnohým nasledovníkov si bol a aj ostal vzorom, ako je vôbec možné, že si taký priateľský, bez hviezdnych maniérov, skromný vždy usmiaty, duchom mladý a prirodzený – máš na to recept?

“S Akadémiou to nie je až tak horúce, v období mojich nominácií tam boli viac rokov za sebou nominovaní dokola všetci (spolu siedmi) muzikanti čo točili všetku hudbu v tom čase… :) Toto vôbec nepovažujem za smerodajné, nič to pre mňa neznamená. Muziky som natočil veľa, to je pravda ale či som začal písať dejiny moderného bubnovania na Slovensku? To by som sa neodvážil tvrdiť.. Pred mojou érou tu boli totiž ľudia ako Pavol Kozma, Janko Fabrický, Oldo Petráš a mnohí iní bubeníci, ktorých som už ja ako puberťák obdivoval. Takže ak, tak oni začali písať dejiny, ja som iba jedna kapitola..„

“Hviezdne maniere? :) Na základe čoho!? Že som hral s Haberom alebo Rytmusom!? :).. ono to je takto.. Nikdy som si nič nerobil z lokálnej slávy, pochvalných rečí prípadne tzv. „šípiek do prdele“, vždy som vedel a viem do dnes, že sa mám ešte strááááááášne veľa učiť a vlastne neviem nič ani o bubnovaní ani o muzike. Život ma okrem toho naučil, že k tvoreniu a interpretovaniu hudby treba okrem talentu a driny ešte jednu, rovnako dôležitú vec.. a tou je pokora. Som si vedomý, že sa v svetovom meradle pohybujem na piesočku o rozlohe zápalkovej škatuľky a preto neriešim blbosti. So skromnosťou to nemá nič, je to len reálny a dostatočne sebakritický pohľad na vlastnú osobu.. Čo mnohým mojim kolegom chýba. Ostať mladý duchom je stále ťažšie, ale funguje jednoduchý recept: nebrať sám seba na vážno.. keďže robím väčšinou čo ma baví, pohybujem sa našťastie stále medzi kreatívnymi jedincami a stretávam sa občas s mladými nadšencami ako si napríklad Ty, celkom sa mi darí neprepadnúť stareckej páprdovitosti. :)„

Prezraď nám s kým – spevákom, speváčkou, kapelou by si si po toľkých skúsenostiach spoluprácu rád zopakoval?

“Zo Slovenska, rád a z vlastnej iniciatívy? V pope, ktorý máš asi na mysli s nikým.. Tak a teraz som si znepriatelil všetkých, definitívne ..a je mi to u prdele. :) Pop music v tej forme, ktorá sa tu produkuje a prezentuje dnes ma nijako neoslovuje a nemienim sa jej zúčastňovať. S kým by som si rád ešte niekedy zahral live, je Ivan Král. Z Čiech by som rád pokračoval v spolupráci s Egnoise, tam už máme dva albumy za sebou a muzika je prosto skvelá rovnako, ako ľudia ktorí ju komponujú. Stačí mi čo robím teraz a naspäť by som sa už nevracal. Pozerám iba dopredu..„

V médiách – novinách sa písalo, že si spolupracoval s jedným z bývalých členov Deep Purple – Jonom Lordom na projekte Concerto for Group and Orchestra v roku 2009 aké to bolo?

“Neviem, pretože som s ním nespolupracoval.. :) Netreba veriť všetkému, čo človek nájde na nete, príp, čo píšu v novinách.. Deň pred 1. skúškou som to z dôvodu absolútneho zlyhania organizačných zložiek odmietol.. A druhý deň som sa dočítal v jednom denníku, že tam hrám, dokonca ma videli na skúške – aj keď tam bol Štefan Bugala, ktorý to po 3och hodinách vzdal tiež.. Nakoniec to hrali Maďari…Toto je na samostatný rozhovor, bolo okolo toho dosť „veselo“… :)

V čom je odlišná práca – nahrávanie podkladov napr. pre muzikály (ako Rusalka, Hamlet) či filmy od nahrávania jazzového či popového albumu – čo robíš radšej?

“Rozdiel je hlavne v mentálnej príprave. Každý muzikálový projekt je iný, záleží od producenta, aranžéra alebo autora akým spôsobom sa nahráva.. Zažil som rovnako nahrávanie do predtočeného živého symfonického orchestra s rytmikou kde som bol ten „posledný“, ako aj točenie do demáčov z počítača, kde som bol 1. živý nástroj a bežiace noty som čítal v reálnom čase z PC obrazovky ..:).. a všetko medzi tým..„

“V pope a „inde“ treba vedieť aký spôsob frázovania, aranže hrania, groovu a tvorenia tónu (zvuku), je pre ten ktorý žáner typický, čo sa nosí, čo už nie, čo tá ktorá vec znesie a čo už je moc.. Jednoducho povedané: vkus, zachovanie žánrovosti a basement pre kapelu..„
“Rozdiel medzi tým, či hráš s orchestrom alebo iba v „štandardnej“ zostave je hlavne v uvedomení si skutočnosti, že pri veľkom orchestri musíš viesť a sem tam ťahať alebo brzdiť množstvo ľudí, ktorých nástroje nereagujú vždy rovnako rýchlo, nie všetci sú virtuózi a nie všetci vedia, ako sa správne frázuje veľká triola v 6/8 metre.. a navyše je tu dirigent, ktorému robíš „komunikatívnu spojku“.. Čím menšia zostava, tým ľahšia hudobná komunikácia a menej „problémov“.. (neplatí to vždy!) :)
Potom je tu faktor „správneho zvuku“ pri zachovaní svojej predstavy a signifikantnosti v celkovom mixe.. Je to kvantum vecí, ktoré človek musí brať v úvahu..„

“Nedá sa povedať čo mám radšej. Mám rád, keď sa hrá dobrá hudba (v mojom ponímaní), všetkých zúčastnených to baví, všetci muzikanti sú profíci, nikomu netreba nič vysvetľovať, na nikoho čakať, všetci sú pripravení.. vtedy to nie je práca ale neuveriteľná radosť. A je úplne jedno, či je to pop, jazz alebo muzikál..„

Existuje nejaká iskierka nádeje, že ešte niekedy uvidíme na pódiu legendárnu kapelu ASH band, alebo teba spolu s Andrejom Šebanom?

“Ash bandy boli dva, ale ak myslíš tú s Marekom Minárikom na basu a Robom Ristom na perkusie, to je skôr otázka na Andreja, môj súkromný názor je, že nie. Andrej je hudobne inde, stačí si pozrieť či už jeho sólove projekty, alebo aktivity ChillPill. Návrat k Ash Bandu z r. 1993 podľa mňa nie je možný..„

Čo sa podľa teba najviac zmenilo v hudobnom biznise na Slovensku od roku 1986 – odkedy sa hudbe venuješ profesionálne?

“Za tých 25 rokov čo sa hudbou snažím živiť sa zmenilo všetko.. a nielen na Slovensku. Hudobný biznis (obchod s hudbou) reálne zdochol. A nielen vďaka internetu. Tým, že sme malá postkomunstická krajina s nulovým trhom, tak to pociťujeme viac než Nemci alebo Poliaci. Hudba je po väčšinou iba kulisa, ľudia si myslia že rastie na strome a je zadarmo. Dnes už nezáleží na tom, či niečo o hudbe vieš alebo nie, či si ju študoval a či máš šajn o zákonitostiach tvoriacich sa stáročia, či máš prehľad o harmónií a celkovo, či vôbec na to máš.. Máme „voľný trh“, tak sa voľne produkuje čokoľvek…dnes môže hudbu robiť naozaj ktokoľvek a tak to aj bohužiaľ vyzerá. Spoločnosť stratila o umenie a estetično záujem, z hudby sa stal spotrebný tovar.. robia ju ľudia, ktorí majú miestami problém nástroj udržať v rukách a nieto naň hrať, poslucháčske ankety vyhrávajú speváci/čky, ktorí (é) by v normálnej, kultúrnej, rozhľadenej a vzdelanej spoločnosti nemali šancu uspieť ani v karaoke show Takeshiho hrad.. Holt, vďaka vám masmédiá za tú skvelú prácu, ktorou permanentne ničíte vkus „obyčajných“ ľudí.. Ja viem, veď oni si to predsa pýtajú…že? Muzikanti (herci, výtvarníci) už nie sú príslušníci pomyselnej kultúrnej „elity“, ale darmožráči, ktorí sa len zabávajú a ešte chcú za to fidlikanie a čmáranie peniaze.. Zdá sa Ti že preháňam? Otvor si niekedy diskusie na stránkach mienkotvorných denníkov, prípadne počúvaj o čom a ako sa bavia ľudia na ulici. Dnes, ak sa máš živiť výlučne hudbou (nie sračkami, ktoré sa za hudbu vydávajú, prípadne púšťaním samohrajky na svadbe), máš smolu. Našťastie, sú ešte oázy, kde sa nájdu ľudia ktorí pomáhajú, podporujú, šíria kultúru a ľudia ktorí chcú mať „zážitok“.„

Aktuálne hráš v úspešnej jazz-funkovej kapele okolo Eugena Botoša, ako ste sa dali dokopy?

“To je vtipná príhoda! S Eugenom sme boli v podstate susedia, sem tam sme sa vídavali v miestnej večierke a Eugen na mňa „pokukoval“. Mne sa zdal ten ksicht známy, ale nevedel som si ho zaradiť..:) Po čase ma oslovil cez Myspace, ako mnohých ďalších slávnych zahraničných muzikantov s tým, či by som mu nechcel nahrať na chystané CD pár vecí a koľko by to stálo.. Tak som mu odpísal, že sa rád zúčastním (o Finally som vedel, dokonca som mal s nimi hrať live v STV ako záskok za ich vtedajšieho bubeníka, len to bohužiaľ vďaka mojej zaneprázdnenosti v Českej Republike nebolo možné), nech mi pošle veci a peniaze nech nerieši… No a tak mi došlo pár pesničiek, po vypočutí ktorých som si uvedomil, že ak to chcem natočiť, musím začať zas cvičiť. :) Začali sme sa stretávať na káve, ja som mu začal vyhučiavať diery do hlavy ohľadne produkcie a brať ilúzie, :) viedli sme nekonečné debaty o muzike a mňa začala fascinovať tá jeho zdravá drzosť a absencia muzikantského pudu sebazáchovy pri oslovovaní ľudí ako Alain Caron, Mark King, Mo Pleasure, Eric Marienthal atď.. Ja by som týmto muzikantom dobrovoľne neposlal nič, čo som nahral/skomponoval..:) Po nahrávke, nejakom čase a personálnych zmenách v kapele som bol oslovený, či by som nemal záujem stať sa „stálym“ členom..„

“Finally je medzinárodný projekt, ktorý nemá ambíciu a vlastne ani šancu (z finančného hľadiska) hrať na Slovensku po kluboch, je to v podstate prestížna a exkluzívna hudobná produkcia, založená na prvotriednych zahraničných hosťoch, ktorí sú ochotní prísť (alebo len natočiť) a zahrať si s nami hudbu ktorá nás nejako spája.. Baví ma na tom aj fakt, že sa to zatiaľ okrem Eugena u nás v takomto rozsahu nikomu nepodarilo.„

Videla som ťa hrať na nástroji s názvom wavedrumm, bolo to skvelé a inovatívne, máš rád tieto elektronické “hračky”?

“Ako ktoré.. Klasické elektronické bubny, ktoré súkromne nazývam palacinkárne- nemám rád.. Wavedrum je ale synťák, ktorý ma oslovil hneď, ako som ho mal možnosť prvý krát vziať do rúk… Je to prvý elektronický pad, ktorý reaguje ako živý, akustický nástroj.. vrátane možnosti hrať naň metličkami, plstenými maletmi, reakcie na najjemnejší dotyk, tlak, čokoľvek… Navyše, zvuky, ktoré tam Korg dal patria k tým „drahým“, sú úžasné a inšpiratívne..„

Skvelá vec!

Akú hudbu si doma, či v aute pustí Emil Frátrik? Aký umelec/kapela ťa naposledy zaujala?

“Doma v podstate žiadnu, ak tak iba pracovne a mimopracovne výnimočne.. Doma mám rád kľud. V aute strávim veľa času a ak počúvam muziku, tak väčšinou tam.. Nemám vyhranený vkus, v obale s CDčkami nájdeš naozaj všehochuť. Od starých albumov Level42 po fusion typu Sixun, od Bill Evansa cez Living Color po Kirk Franklina, od starých Uzebov cez Maceo Parkera, Prince-a po Wojteka Pilikovského a Jazzkantine všetko.. Vrátane všelijakých kompilácií vlastnej výroby.. Mám rád hudbu, ktorá sa „usmieva“.. Nepočúvam hardrock, odnože metalu, všetky tie diskosračky čo sú vlastne len spustené prefabrikované mašiny vhodné na totálne rozfašírovanie posledných zbytkov šedej hmoty v hlave..„

“A čo ma zaujalo? Jednoznačne švédske trio Dirty Loops.. O tom sa ťažko niečo rozpráva, to treba počuť. Po 20 rokoch predsa len nádej, že pop nie je úplne stratený, komerčná hudba sa dá urobiť tak, aby bola počúvateľná a že mladí muzikanti predsa len vedia hrať.. Pre mňa je to svetlo na konci tunela..„

Čo by si poradil začínajúcim muzikantom, ako bojovať na hudobnom bitevnom poli bez strát?

“Už keď povieš „bojovať“, tak to je strata sama o sebe.. Strata času a energie prinajmenšom..„

“Rady rozdávať nemienim, na to som malý pán. A pre tých, čo chcú počúvať mám kratučké info: Skratky neexistujú!„

Kedy ťa budeme môcť najbližšie vidieť – šepká sa, že sa objavíte na tohtoročnej košickej verzii BJD?

“Vrabce už doleteli na východ? :) Áno, pravdou je, že sa objavíme na Košických Jazzových dňoch 21.10.2011.Projekt bude niesť moje meno, gro kapely tvoria členovia Finally. Band bude rozšírený o dychovú sekciu zloženú zo špičkových hráčov z východného Slovenska, poslucháči sa môžu tešiť na skvelých hostí, zaujímavú a pestrú hudobnú dramaturgiu a celkovo prekvapivý act pred hviezdou večera – EWF Experience.. Chcem dopredu upozorniť, že mainstream jazz to nebude a určite sa je po hudobnej stránke na čo tešiť.. ;)„

My naviac pridáme už potvrdenú informáciu, že Emila Frátrika si budete môcť pozrieť vypočuť či odfotiť aj na festivale Jazz Prešov už 20.10.2011 – s headlinerom festivalu Petrom Lipom and Band a deň predtým 19/10/2011 si s Petrom Lipom zahrá v Bardejove!!!